Cieľom tejto diplomovej práce je čiastočný výskum fenoménu slovenského baladického filmu v rokoch 1962-1969 demonštrovaný prípadovými štúdiami filmov Balada o Vojtovej Maríne (Martin Ťapák, 1964), Tri gaštanové kone (Ivan Balaďa, 1966), Živý bič (Martin Ťapák, 1966) a Drak sa vracia (Eduard Grečner, 1967). K filmom pristupujeme pomocou metodológie odvodenej z neoformalizmu Davida Bordwella a Kristin Thompsonovej, v rámci ktorej uplatňujeme sémanticko-syntaktický prístup k filmovému žánru Ricka Altmana.
Zaujímajú nás dve štruktúry: baladická a archetypálne vzorce. Prvú definujeme najmä pomocou teoretických prác Jaromíry Nejedlej o žánre literárnej balady, druhú pomocou prác Carla Gustava Junga, Northropa Fryea a Vladimíra Suchánka. V súlade s Fryeovou teóriou sa domnievame, že baladu môžeme považovať za tzv. posunutý mýtus, čo znamená, že hoci nie je mýtom v explicitnej podobe, môžeme v nej nájsť implicitné mytologické štruktúry (archetypálne vzorce). Dokazujeme, že vo vybraných filmoch sa skutočne objavujú základné prvky literárnej balady a taktiež archetypálne vzorce, ktoré sa často zhmotňujú v podobe motívov kresťanského náboženstva. Dospievame k záveru, že môžeme uvažovať o baladickej tendencii slovenského filmu v rokoch 1962-1969.
